Res publica

Takýto stav je samozrejme neudržateľný z pohľadu bezpečnosti a stability a spoliehať sa na samoreguláciu je naivné. Funkčné medzinárodné právo, ktoré bolo v ostatných rokoch tak hrubo a verejne znásilňované, pritom ale má na tému štatútu Kaspického mora riešenie, či dokonca riešenia. Mnohoročné zahmlievanie témy štatútu ma svoje dôvody a každá zo zúčastnených krajín preferuje „svoju" stratégiu.

Prikaspické štáty sa napriek tomu snažia riešiť mnohoročný problém a dohodnúť sa na tom, čo vlastne Kaspické more je a na „spravodlivom" rozdelení jeho prírodného bohatstva. A deliť je čo! Teda nielen svetové zásoby jesetera, ale predovšetkým náleziská ropy a plynu a možnosti ich transportu k odberateľom.

Faktom je, že právny štatút Kaspického mora doteraz nebol uspokojivo riešený (ani z pohľadu prikaspických štátov). Ruská federácia, Kazachstan a Azerbajdžan sa predbežne dohodli na akomsi hybridnom riešení (rozdelenie akvatórie v pomere k pobrežiu), čo však s nevôľou prijali a neosvojili si Turkménsko (vedomé si svojej surovinovej ceny pre Západ) a najmä Irán, ktorý má väčšie ambície a uvažuje o jednej pätine plochy.

Čo sa týka Azerbajdžanu, ten sa zasa stáva rozhodujúcou tranzitnou krajinou vo vzťahu k Európe, nakoľko Irán a Rusko sú z tranzitných projektov vytláčané:

1. pretože Irán je v ostrej konfrontácii s Európou;

2. samotné tranzitné projekty nerátajú s Ruskom, aby sa Európa oslobodila od surovinovej a transportnej závislosti z jedného zdroja.

Ešte v roku 1890 vydal Alfréd T. Mahan svoju prácu Vplyv morskej sily na históriu, v ktorej sformuloval vzorec námornej moci.

Táto formula A. Mahana: N+NM+NB=SP (vojenské námorníctvo + obchodné loďstvo + námorné základne = námorná moc) vysvetľuje, resp. zdôvodňuje prečo mala konkrétna krajina moc (v danom prípade námornú).

Ak sa inšpirujeme A. Mahanom, resp. jeho logikou, tak potom je jasné, ako je možné eliminovať energetický vplyv Ruska. Teda elimináciu jeho energetickej moci pomocou minimalizovania tranzitného a transportného vplyvu. To sa dá matematicky vyjadriť nasledujúco: Z+OK+TS=EM (energetické zdroje + obchodné kapacity + transportné siete = energetická moc).

Ale poďme po poriadku.

* * *

Kaspické more je považované za najväčšie jazero na svete. A jazerá sú charakterizované ako prirodzené vodné nádrže v zníženinách zemského povrchu, ktoré vznikli v nepriepustných horninách, ktoré nie sú spojené s morom. V mladších treťohorách sa oblasť Kaspického mora oddelila od svetového oceánu a zmenila sa na vnútrozemský bazén so slanou vodou.

Kaspické more sa stalo kvalitatívne novým objektom zahraničnej politiky, pričom nejde len o ekonomické, či politické elementy, ale zhodou okolností, aj o vojensko-strategický rámec. Pritom len ekonomicky stabilný región sa môže nádejať na zvýšenie úrovne a kvality života v prikaspických štátoch, ktoré len pomaly prekonávajú ešte živé sovietske štandardy.

Numerické parametre Kaspického mora sú nasledujúce: (tabulka, graf)

* * *

Energetická kríza v 70-tych rokoch výrazne ovplyvnila stabilitu a vývoj medzinárodných ekonomických vzťahov. Jej prekonanie si od medzinárodného spoločenstva vyžadovalo nový prístup, vypracovanie stratégií vývoja energetických problémov a ich vplyv na sociálno-ekonomický vývoj národných ekonomických komplexov, integračných celkov a svetového hospodárstva.

Energie sa tak priamo stali významnou strategickou prioritou. Na začiatku 21. storočia postupne dochádza k zmene akcentov v prospech mäkkej moci. Pritom sa ale zvýrazňuje triádovitosť svetovej moci, ktorá stoji na troch pilieroch:

1. sila (energetická moc);

2. bohatstvo (energetické zdroje) ;

3. poznanie.

Z tohto pohľadu neočakávaný zánik Sovietskeho zväzu o.i. znamenal, že sa zmenila aj konfigurácia sily, bohatstva a poznania v regióne Kaspického mora a širšie regiónu Kaspiku - tu na expertnej úrovni panuje rozdielnosť k vymedzeniu o ktorú geografickú oblasť vlastne ide - preto v texte uvažujeme o oblasti, ktorú tvorí 5 prikaspických štátov.

Tie sa dlhé roky nevedeli, ani len stretnúť, nieto ešte dohodnúť, čo a ako s Kaspickým morom. Máme na mysli nielen tému využívania energozdrojov, ale tiež celkové regionálne problémy, transportno-tranzitnú stratégiu v regióne, otázku biozdrojov, humanitárnu spoluprácu a otázky bezpečnosti.

Spomenuté dlhé roky nestretnutí a neriešení však obsahujú tri etapy vývoja názorov, prístupov a kombinácií možných riešení:·

* prvá etapa je spojená s úsekom 90-tych rokov, a môžeme ju charakterizovať ako rekongoskačné obdobie;

* druhá etapa je rámcovaná koncom minulého tisícročia, keď sa podarilo sformulovať (a čiastočne aj aplikovať) reálne názory a prístupy ku štatútu;

* tretiu etapu možno zasadiť do začiatku nového tisícročia, keď sa všetkým zúčastneným subjektom stalo jasné, ekonomická integrácia okolo Kaspického mora sa stala nutnosťou z pohľadu národných záujmov prikaspických štátov.

Ašchabadská konferencia štátov Kaspického mora sa konala v dňoch 23.-24. apríla 2002. Od roku 1991, keď zanikol Sovietsky zväz, to bolo vlastne prvé stretnutie vo veľkom formáte, ktoré sa ale skončilo fiaskom (ak nerátame za úspech, že sa lídri vôbec zišli a dohodli si ďalšie stretnutie na rok 2003...). Nebol prijatý žiaden dokument, pretože každá zo zúčastnených krajín prišla so svojim konceptom, dokonca Irán sa v osobe prezidenta odmietol zúčastniť záverečného spoločenského podujatia, ktoré podával vtedajší prezident Saparmurat Nijazov.

Druhé stretnutie sa nekonalo podľa dohody v roku 2003, ale až 16. októbra 2007. Teheránska konferencia štátov Kaspického mora, sa začala bez akéhokoľvek očakávania riešenia problému Kaspického mora. Bola však prijatá tzv. Rámcová deklarácia teheránskej konferencie štátov kaspického mora obsahujúca 25 bodov, napr. o budovaní medzinárodného dopravného koridoru, o práve plavby iba pre plavidlá s vlajkou jedného z prikaspických štátov..., ale aj o tom, že žiadna strana nedovolí použiť svoje územie na realizáciu vojenských operácií voči inému pobrežnému štátu, čím sa de facto hlavne eliminovala prípadná invázia ľubovoľného „žandára" do Iránu z územia priľahlého ku Kaspickému moru. Táto konferencia tiež vyčistila názory na budúcu podobu Kaspického mora. Kazachstan, Turkménsko a Azerbajdžan požadovali národné sektory, Irán ostal na pozícii blokovať akékoľvek rozhodnutie. Rusko navrhlo duálny prístup: iný štatút morského dna a iný štatút vodnej hladiny.

Nakoniec sa v hlavnom meste Azerbajdžanu dňa 18. novembra 2010 konal tretí summit prezidentov prikaspických štátov. Bakinská konferencia štátov Kaspického mora opäť potvrdila „vôľu" prikaspických štátov problém riešiť, ale opäť nebolo prijaté zásadné rozhodnutie vo vzťahu k právnemu štatútu Kaspického mora. A to aj napriek tomu, že samotnému stretnutiu prezidentov predchádzalo množstvo aktivít, ktoré potvrdzujú, že dotknuté krajiny majú čo riešiť. Tak napríklad v Baku sa v dňoch 21.-22. októbra 2010 konala veľká konferencia na tému: Finančné inštitúty - základ štrukturálnej modernizácie ekonomík štátov Spoločenstva nezávislých štátov, kde sa hovorilo predovšetkým o modernizácii infraštruktúry a ekonomickej spolupráci v regióne Kaspického mora.

Ďalším prípravným podujatím bolo stretnutie 12.-13. októbra 2010 v Astrachani zástupcov prikaspických štátov. Stretnutie bolo na tému možných spoločných opatrení k zamedzeniu drogovému tranzitu v priestore Kaspického mora, pričom hostiteľ - Ruská federácia - navrhol vytvorenie Kaspickej protidrogovej päťky a Irán spoločné námorné vojenské cvičenie zamerané na boj proti terorizmu, pašovaniu drog a pod.

Nemožno opomenúť ani virtuálnu diskusiu prezidentov prikaspických štátov, ktorej závery boli zverejnené v moskovskom denníku Izvestia pod názvom „More nových možností", kde boli sformulované štyri okruhy, ktoré by sa mali v perspektíve riešiť dohodou bez ohľadu, či sa bude používať kategória: Каспийское море (Kaspické more), či pojem Каспийский бассейн (Kaspická nádrž - bazén), čo vyzdvihuje ruskú a iránsku koncepciu o vnútornom mori resp. o jazere:

1. právny štatút využívania surovín v akvatórii Kaspického mora;

2. aspekty vojenskej bezpečnosti;

3. dopravné možnosti využitia Kaspického mora;

4. ekológia - zdroje pre budúce generácie.

Vráťme sa však k samotnej konferencii v Baku. Jej tón bol zmierlivejší, oproti predchádzajúcim dvom, ale to hlavné - dohoda o právnom štatúte - sa presúva na „potom". Optimisti tvrdia, že to bude pravdepodobne o rok, keď by sa malo ďalšie stretnutie prezidentov konať na území Ruskej federácie, čo o.i. aj znamená, že najväčšia ťarcha diplomatickej zodpovednosti je teraz na Moskve.

Dôležitým výstupom z konferencie bol podpis Dohody o spolupráci v sfére bezpečnosti na Kaspickom mori. V tomto dokumente, ktorý vychádza zo skôr spomenutej Rámcovej deklarácie... z 16. októbra 2007, teda v jeho preambule je doslova uvedené: „....opierajúc sa o normy a princípy medzinárodného práva...., uvedomujúc si svoju zodpovednosť...., vyhlasujúc Kaspické more morom mieru, stability a dobrého susedstva..."

Keď s pozrieme na obsah tohto právneho zmluvného dokumentu a na načasovanie jeho prijatia, tak to bol silný odkaz Lisabonskému summitu NATO zo strany ruskej diplomacie (ale aj iránskej) a veľmi efektívna a zaznamenaniahodná iniciatíva, ktorej kód spočíva v jasnom odkaze: „...eto naše delo!...", teda toto je náš problém, ktorý si budú priamo riešiť prikaspické štáty: Azerbajdžan, Irán, Kazachstan, Rusko a Turkménsko. Samozrejme, že korektne treba rátať s tým, že Turkmenistan je v sfére zahraničnej politiky a energopolitiky nepredvídateľný, Azerbajdžan môže podľahnúť, ale v zásade prikaspické krajiny nemajú záujem, aby sa vec riešila za účasti „tretieho".

* * *

Najhmatateľnejším problémom je, aj po summite v Baku, stále nedefinovaný právny štatút Kaspického mora, keď platí všetko a(lebo) nič!

Ako sa teda vyvíjala situácia v historickom kontexte?

Predtým sa právny štatút de facto riešil výlučne medzi dvomi subjektmi: Iránom (Perskou ríšou) a Ruskou impériou (ZSSR). Ich vzťah, teda čo sa týkalo Kaspického mora, sa iných priamo netýkali. Táto „pohoda", ktorá bola rámcovaná mnohými zmluvami sa skončila v roku 1991 - zánikom ZSSR- vznikom nových nezávislých postsovietskych republík, ktoré sa prihlásili o svoj kaspický diel. Tak sa téma štatútu stala súčasťou nielen bilaterálnych vzťahov piatich prikaspických štátov, ale aj súčasťou geopolitiky a najmä geoenergetiky.

Prvé zmluvy medzi Ruskom a Perziou, týkajúce sa pobrežia sú datované zo začiatku 18. storočia. Ich systém a obsahové zameranie, vrátane určenia jeho právneho štatútu bolo nasledujúce: (tabulka)

Začiatkom 20. storočia sa situácia v regióne významným spôsobom zmenila, ako dôsledok revolučných udalostí v Rusku (Dekrétom o mieri z 26.10.1917 sovietske Rusko anulovalo všetky zmluvy, ktoré uzatvorilo cárske Rusko) a vytvorením nového subjektu medzinárodného práva - ZSSR, ktorý sa snažil zmluvne stabilizovať svoje postavenie vo vzťahu ku Kaspickému moru.

(tabulka)

* * *

Po zániku Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa v Kaspickom regióne vytvorila nová geopolitická a ekonomická situácia.

Ruská federácia sa stala právnym nástupcom ZSSR a nové postsovietske prikaspické štáty vzniesli požiadavku na prehodnotenie štatútu Kaspického mora. Snaha bola nasmerovaná na získanie národných sektorov Kaspického mora v súlade s morským právom.

Nové postsovietske štáty vyhlásili, že neuznávajú zmluvy z roku 1921 a 1940. Rusko nesúhlasilo s uvedenou pozíciou týchto štátov s odvolaním sa na Deklaráciu z 21. decembra 1991 z Alma-Aty, v ktorej nové štáty súhlasili s uznaním platnosti všetkých zmluvných záväzkov Sovietskeho zväzu. V zásade sa tak sformulovali tieto názory na stanovenie štatútu Kaspického mora:

1. Odvolávanie sa Konvenciu OSN o morskom práve z roku 1982, v ktorej je definované otvorené, polootvorené a zatvorené more, pričom hlavným princípom na základe ktorej sa vodná nádrž-bazén definuje ako „more", je jeho prepojenie so svetovým oceánom prostredníctvom iného mora, prielivu, alebo rieky.

2. Uzákonenie statusu Kaspického mora ako medzinárodného „jazera" tak, ako tomu je napríklad u Veľkých jazier v Severnej Amerike alebo u jazera Čad v Afrike.

3. Vyhlásiť Kaspické more za „medzinárodnú vodnú nádrž" patriacu všetkým prikaskipským štátom bez rozdielu, ktoré môžu využívať spoločne jeho zdroje.

4. Ďalší pohľad je spojený s využívaním charakteristík otvoreného mora, ako je: kontinentálny šelf, rozdelenie morského dna, národné ekonomické zóny, povolenie činnosti zahraničným spoločnostiam pri využívaní prírodných zdrojov a pod.

(mapa)

Ako uzatvorené more

Ak by bolo Kaspické more uznané za jazero, tak stojí za zmienku, že poznáme precedens jeho rozdelenia a takýto režim tu už existoval počas existencie ZSSR.

Pri identifikácii musíme vziať do úvahy skutočnosť, že štatút Kaspického mora nie je upravený v Konvencii OSN o morskom práve z roku 1982, z čoho potom vyplýva, že normy medzinárodného práva týkajúce sa morí nemôžu byť len tak aplikované na Kaspické more.

(mapa) Ako otvorené more

Totiž Kaspické more je vo svojej podstate jedinečné - nie je morom ani jazerom a preto potrebuje špecifickú právnu úpravu.

Ruskí experti definujú Kaspické more ako uzavretú vodnú nádrž kontrolovanú pobrežnými štátmi. Proti tejto definícii nemá nič Irán, avšak kategoricky ju odmieta Azerbajdžan, Turkmenistan, ale sčasti aj Kazachstan.

(mapa) Ako medzinárodné jazero

Posudzovanie problematiky zmeny štatútu Kaspického mora malo teoretický charakter až do doby, pokiaľ Azerbajdžan bez posúdenia svojej pozície ďalšími prikaspickými štátmi zahájil ťažbu v náleziskách dislokovaných vo „svojej" zóne, pričom k realizácii svojich projektov využil zahraničné spoločnosti.

Možne rozdelenie potencionálnych zdrojov Kaspického mora pri sektorálnom, resp. zónovom rozdelení by malo pre prikaspické štáty pravdepodobne nasledujúce dôsledky. Z tohto tabuľkového prehľadu je jasné, ktorá krajina je zainteresovaná najmä v akom riešení štatútu Kaspického mora. (tabulka)

* * *

Zásoby ropy v Kaspickom mori (podľa rôznych zdrojov je verifikovaných 15 až 30 miliárd barelov, odhadovaných cca 200 miliárd barelov) a plynu (tu sa hovorí o zásobách cca 18 až 32 bil.m3) budú mať zrejme dopad na svetovú energetickú (ne)stabilitu. Kto a ako ich bude využívať, ich spôsob distribúcie do sveta a iné faktory (vrátane náboženského) majú vplyv na geopolitické rozvrstvenie.

To, že štatút nebol prijatý ani v roku 2010 (ne)znamená, že je dlhodobo v mrazničke. Cez štatút ide totiž o ropu a plyn. Spor o tieto energonosiče sa môžu stať základom širšej konfrontácie. Limitovaná destabilizácia sa môže stať príčinou vojny, ako o tom v ostatnom jubilejnom 50-tom vydaní Pro a Proti písal O. Krejčí: „....snad nejdůležitejším důvodem toho, že se vědci nedokáží shodnout na tom, jaká je příčina válek, je prostý fakt, že těchto příčin je více a mohou vystupovat i v různých variantách propojení. V takové situaci nejdůležitejším úkolem teorie není nalezení jedné příčiny války, ale určení podmínek, za nichž se stáva válka možnou..."[11]

Tému právneho štatútu Kaspického mora je, a zároveň nie je, možné chápať len ako lokálny spor piatich pobrežných štátov. Je potrebné sa na neho pozrieť aj z hľadiska jeho geografickej polohy.

Kaspické more a celý južný Kaukaz sú veľmi dôležité z hľadiska ich významu ako tranzitných koridorov uhľovodíkov zo Strednej Ázie do Európy. Prípadné vytvorenie osi Moskva – Teherán, by pretrhlo okruh „anakondy" a optimalizovalo podmienky pre Pax Persica (čo by sa výrazne dotklo aj Strednej Ázie).

Preto je pre Turkménsko a Kazachstan - v rámci špecifickej autarkie - dôležité určiť právny štatút, ktorý by pomohol do tohto regiónu prilákať zahraničných investorov, ktorí by im finančne a technologicky pomohli pri výstavbe transportných trás pre export uhľovodíkov.

Nový štatút Kaspického mora sa zatiaľ znovu dostal na mŕtvy bod, čo vyhovuje Rusku (pri presadzovaní duginovskej prísnej neutrality čo najväčšieho počtu Rimlandu vo vzťahu k opozičnému Západu), pretože ak sa na Kaspickom mori vytýčia medzinárodné hranice, Rusku, okrem mesta Astrachán a delty Volgy (kde prevažuje moslimský element) veľa neostane. Pritom Moskovská Rus, po tom čo bola obsadená Kazaň (1552) a Astrachán (1556) sa stala kaspickou mocnosťou a Volga ruskou riekou. Aj preto, opierajúc sa o historický kontext, Rusko využíva každú možnosť spomaliť stavbu nových alternatívnych ropovodov a plynovodov, ktoré by ho obchádzali.

Problém tak v ľubovoľnej mocenskej konštelácií ostáva neriešený, je veľmi komplikovaný a seriózny, aby sme sa dočkali preťatia kaspického uzlu počas budúceho štvrtého summitu prikaspických štátov, plánovaného na rok 2011.

Nie všetko je zrozumiteľné a jasné, v rámci postmoderného sveta, nie všetko je jasné a zrozumiteľné, čo sa deje okolo Kaspického mora. Napriek tomu, že s najväčšou pravdepodobnosťou jeho budúci štatút „...určuje podmienky"....

Ak bude Rusko garantom procesu, bude v regióne južného Kaukazu kľud a Moskva si zastabilizuje aj svoj severný Kaukaz. Pritom prvé aj druhé je pre Európu veľké bezpečnostné plus!

(mapa)

doc. Mgr. Peter Juza, CSc., Ph.D. (1959)

Dlhodobo sa venuje problematike postsovietskeho priestoru a bol poradcom dvoch ministrov zahraničných vecí Slovenskej republiky. Pracovne pôsobil v Ruskej federácii a Strednej Ázii. Bol výkonným riaditeľom vplyvného analytického Inštitútu ASA v Bratislave. V súčasnosti je prorektorom Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Externe prednáša na Trenčianskej univerzite A. Dubčeka v Trenčíne a Akadémii budovania štátu a sociálneho rozvoja v Taškente.